Dňa 5.12.2014 sa konal ultramaratónsky beh v okolí Prahy. Trať s parametrami 130,9 km a prevýšením 4500msľubovala poriadny masaker. Na štarte stálo niečo cez 330 ľudí. Do cieľa prišlo 181 ľudí, čo dosť vypovedá o náročnosti.

Zverenec PROefektu Martin Kais sa tohto martýria zúčastnil. Trvalo mu to16:18:28 hod. a do cieľa prišiel na 3. mieste. V nasledujúcom článku opisuje dianie v štartovom poli na čele závodu a svoj pohľad na vec.

...čierno pred očami, nohy nie a nie ísť. V hlave prázdno. Totálny blackout, ktorý by som nečakal. Doteraz to bolo v pohode, nohy ľahké, tempo dobré, bol som na čele závodu a zrazu nemôžem prejsť ani 10 metrov a to sme ešte len na 96 kilometri....

Ale vráťme sa celou cestou späť až na štart.  Prišli sme spolu aj s Paťom do Prahy – Modřan, zaregistrovali sa a presunuli sme sa na štart asi 30 minút od Prahy. Medzi tým sme sa stavili ešte „na jedno“ , ja iba na čaj a v obchode sme kúpili niečo sladké pod zub a vyrazili sme. Cesta zo Žiliny bola dlhá, ráno som išiel do Trenčína vlakom a následne s Paťom a jeho priateľkou a kamarátom Milošom sme vyrazili smer Praha. Cestou som si trochu pospal, ale nie som zvyknutý cestovať tak dlho a cesta ma trošku unavila.

Po príchode do Starej Huti na štart sme mali ešte asi dve hodiny čas, tak sme sa prezliekli, naplnili vodu, niečo na jedenie a čakali sme kedy to vypukne. Bol piatok 5.12. a o 23:30 to malo všetko začať. Čakali sme na väčšinu ľudí, ktorí mali zabezpečený odvoz vlakom na štart. V aute bolo príjemne teplo, ale keď som vyšiel von, tak mne ako zimomravému človeku prešiel hneď mráz po chrbte z tej zimy. Prihodil som teda do batohu ešte jednu tenkú bundu a vyrazil som  pomaličky na miesto označené červenou páskou. Zrazu bolo 23:15 a už sme stáli na štarte a spolu s nami tam bolo ešte pár ľudí, ktorí tiež dorazili skôr. O malú chvíľu prišiel aj vlak, z ktorého vystúpil celý zástup ľudí, vyzbrojených palicami, batohmi a pripravenými na trasu dlhú 130 km. Zrazu už Olaf oznamoval 10 sekúnd do štartu, nadvihol štartovnú pásku...5,4,3,2,1 a je to tu ! V momente sme už aj s Paťomšprintovali, aby sme sa dostali do čela. Vždy tvrdím, že najlepšie sa to ovláda vpredu. Aj keď takého tempo nebolo moc príjemné, ale vyrazili sme von z mesta a pokračovali k jeho okraju, kde nás už čakal nočný les. Na malú chvíľu som sa ohliadol za seba a videl som nekonečného draka vinúceho sa niekde ďaleko, tvoreného zo stoviek čeloviek všetkých účastníkov. Do prvej kontroly to bolo 18 km. Po celú dobu nám križovali cestu diviaky a srnky, ktoré tesne pred nami prebiehali cez cestu a my sme na ne svietili a videli ako zase miznú v tme. Cesta ubiehala, bežali sme chvíľu lesom, následne dolu po lúke, ktorá bola rozmočená a blatistá. Od tohto momentu už som nemal suché nohy až do konca. Zrazu sme sa ocitli na kontrole v Cholíne na Hořovickej chate, kde som doplnil vodu a išiel som ďalej. Tu nám tiež oznámili, že na ďalšom úseku niekto zničil značenie a bola použitá obchádzka, aby sme sa opäť napojili na trasu. Jediné šťastie, že Štěpán poznal trasu aj okolie, lebo bez neho by som tam blúdil pekne dlho. Čakalo nás 28 kilometrov na ďalšiu kontrolu, prebiehali sme okolím Vltavy. Úzke chodníčky nás viedli na najvyššie okolité kopčeky, z ktorých bol neskutočný výhľad na koryto Vltavy. Boli tri hodiny v noci, stáli sme na malej vyhliadke a na úseku istenom reťazami, pršalo, všade ticho a pod nami iba vlniaca sa rieka. Toto bol jeden z najkrajších momentov.

Zbehli sme z kopca, pod nami bola tajná kontrola, kde som si dva krát odhryzol z chleba s džemom a išli sme ďalej. V tomto momente som bol vpredu sám so Štěpánom, ktorý bežal ľahko a v pohode.

Po čase sa k nám pridal JanZemaník, ktorý nás dobehol a pokračovali sme spolu. Na kontrolu v Novej Živohošti v Junior Campe  sme dobehli v daždi a hmle. Táto kontrola bola pre mňa dosť zlomová. Keby mi tu jedna milá paní nedala dve malé čarovné tabletky, tak by som to tu asi musel ukončiť. Mal som veľké problémy so žalúdkom, nemohol som nič jesť, ani piť a tie kŕče boli neznesiteľné. Iba tak náhodou som sa teda spýtal, či tu nemajú niečo čo by mi pomohlo a o päť minút som už dostal do ruky dve malé zelené pilulky. Tu mi už chalani ušli, kým som čakal na lieky. Ale asi o 15minút medecína zabrala a mne bolo konečne lepšie. V prvom stúpaní som ich už dobehol a pokračovali sme v trojicina kontrolu vzdialenú 16 kilometrov prenasledovaný Tomášom Bystřickým. Bežali sme ťažkým rozmočeným terénom popri koryte, preliezali cez spadnutý strom ponad rieku, ďalej hore mokrým lístím a opäť dole ku korytu a takto stále dookola až kým sme sa nedostali na cestičku, ktorá smerovala ku kontrole.

Tu už sme boli všetci štyria pohromade. Za nami bežal PetrŽákovský. Úsek pred dobehom na kontrolu bol asfaltový, niekde aj s dlažobnými kockami, ktoré na tourdefrance nazvali mačacie hlavy. Boli dosť klzké a v hustej hmle sme si museli dávať pozor. Konečne sme dorazili do Měřína – Pod Lípou, doplnil som vodu, dal som si zemiakovú polievku na dva dúšky a išli sme ďalej. Keď som vyšiel von z toho domčeku, kde bolo príjemne teplo, bol to poriadny šok, ale po piatich minútach behu to bolo už zasa v pohode. Nasledovalo 18 kilometrov na K4, ktoré sľubovali najlepší blatistý a ílovitý úsek. A sľub aj dodržali. Pokračovali sme poliami a lúkami, cez menšie stúpania a blatisté úseky a začalo veľmi pozvoľne svitať.Tma bola na ústupe, noc bola dlhá a ráno s príchodom nového dňa vždy prinesie novú energiu. Bolo tomu tak aj tu. Nasledovala časť trasy, ktorá bola naozaj super, lebo sme bežali po skutočnej divočine, žiadny chodník ako by niekto čakal. Konáre, haluze, popadané stromy, kamene, klzký mach a mokré ihličie pod nohami. Nadával som zakaždým keď som dostal nejaký konár do tváre, ale takúto trasu nájdete málo kde, tak neostávalo nič iné iba pokúsiť sa užívať si každý moment a nemyslieť na ten stereotyp bežania, kráčania a šmýkania sa po riti. Klobúk dole organizátorom, to sú skrytí hrdinovia celej tejto trasy. Ale vráťme sa spať na trasu....čakal nás asi 3km úsek traverzujúci strmé svahy, pokryté lístim, ktoré ukrývali fajnové blato. Vravím si, takých 15 minút a sme z toho vonku. Z 15 minút bolo slušných 30,35 minút zdolávania týchto svahov.

Na K4 do Třebeníc sme dorazili cez Slapskú priehradu, ďalší neskutočný komplex cez ktorý sme prebiehali. Nasledovala rýchla polievka, doplnenie vody a išli sme. Tu sme pokračovali už traja,  na čele s Tomášom a Honzou, sme prebiehali popri Svatojánskychproudech cez úzky chodníček, niekedy cez skaly a cez tunel vysekaný do masívneho kusu kameňa. Blížili sme sa na kontrolu na 99 kilometri. Išli sme cez dedinky a lesné cesty k stúpaniu a následnému zbehu. Tu nastal už spomínaný blackoutna 96 kilometri. Videl som už iba ako predo mnou mizne v diaľke Honza aj s Tomášom. Nasledujúce 3 kilometre boli asi najdlhšie čo som kedy zažil. Celou cestou k občerstvovačke som hľadal dôvod prečo to už neskončiť. Šiel som krokom, hlava to chcela už ukončiť. Keď som tam konečne došiel, dal som si trošku polievky, doplnil vodu. Išiel som von, začal som bežať.. samozrejme, že som odbehol do nejakej zlej ulice....tak zase nazad. To bolo moc už aj na mňa. Ale tu som sa naozaj pozbieral a povedal som si, že to už musím dobojovať. Ostávalo ešte 30 km. Bežal som kde som mohol, cestou sa ku mne pridal Michal, ktorý bežal 50km trasu a neskôr aj Štěpán. Bežali sme spolu až po kontrolu v Skochoviciach, kde sme zobrali kofolu a polievku a išli sme hneď preč. Tu už začalinohy trochu bolieť, ale v klesaniach som ich prevetral a išli ďalej aj keď už by nemali. Tak trochu som dúfal, že sa trasa konečne zrovná, ale to bol ďalší omyl. Práve tu to bolo stále hore, dole, nie moc dlhé stúpania, ale po 15 hodinách stačili. Následne sme sa trochu stratili a samozrejme sme si aj predĺžili celý bežecký zážitok a dobehol nás zozadu Petr. V stúpaní som sa k nemu pridal, boli sme na tom asi rovnako, mňa už infarktové stavy prešli a tak sme vyrazili smer Modřany do cieľa. Bolo to ešte dosť nekonečné, ale bežalo sa mi s ním výborne. Radosť a eufóriu v cieli nemusím nikomu opisovať. Dobehli sme tretí spolu s Petrem. Podali sme si ruky, objali sa a nasledoval oddych :D

Na konci som si ale uvedomil zásadnú vec. „Ultra nie je ani tak o súťažení.  Keď dokončíte závod - vyhrali ste! Niekedy sa aj umiestnite podľa vašich predstáv, ale nie ste uspokojený. Ste šťastní, ale nie je to ono. Na druhý deň vidíte ľudí prichádzať do cieľa s plačom a žiariacich šťastím. Potom si pomyslíte: Wau pozri na nich, oni skutočne vyhrali !

V závere ďakujem môjmu tímu PROefekt a trénerovi Jurajovi. Príprava bola smerovaná výborne, užíval som si ju a aj vďaka nej som to nakoniec úspešne zvládol.V porovnaní so svojímpredchádzajúcim tréningom to bolo oveľa viac premyslené a plánované. Určite mi to pomohlo k napredovaniu a realizácií môjho cieľa. Teším sa na ďalšie výzvy.

PROefekt